Pomôžte
Väzba
Dňa 21. mája 2008 o šiestej hodine rannej vtrhli špeciálne jednotky rakúskej polície do 23 domov, bytov a kancelárií. Maskované komandá vyrazili dvere, obklopili postele a namierili samopaly na tváre prebúdzajúcich sa obyvateľov. Desať dlhodobo aktívnych ochrancov zvierat bolo zatknutých a poslaných do väzby. Ministerstvo vnútra vytrubovalo do médií, že sa polícii podarilo dopadnúť veľký zločinecký gang, ktorý organizoval najrôznejšie podpaľačské, plynové a bombové útoky na majetok firiem obchodujúcich so zvieratami.
Uväzneným aktivistom však nebolo povedané, čím konkrétne sa oni mali previniť. Prístup k policajným spisom im bol odoprený. Niekoľko aktivistov preto začalo držať hladovku a požadovalo predloženie dôkazov, alebo okamžité prepustenie. V Rakúsku aj v zahraničí vznikla vlna protestov. Postup tvrdo kritizovala Amnesty International, rakúska Strana zelených a niektorí sociálni demokrati; známe osobnosti, ako napríklad držiteľka Nobelovej ceny Elfriede Jelinek, písali protestné listy. Po celom svete, vrátane Českej republiky, sa konali demonštrácie pred rakúskymi ambasádami.
Keď bola aktivistom konečne časť spisov sprístupnená, obvinení a ich advokáti trvali na tom, že predložené dokumenty boli namiesto dôkazov o akejkoľvek trestnej činnosti plné popisov úplne normálnych aktivít nevládnych organizácií, ako je poriadanie demonštrácií či verejných konferencií. Štátne zastupiteľstvo odmietlo tieto závažné obvinenia komentovať s ukazovateľom na pokračujúce vyšetrovanie a údajnú nezávislosť súdu. Jeden z väzňov, Martin Balluch, dvojnásobný doktor a bývalý vedecký pracovník na univerzite v Cambridge, pokračoval v hladovke a vydržal úctyhodných 39 dní.
„36. deň som sa dostal na nové dno, bol som blízko prežitku smrti. Mal som pocit, akoby som visel nad úplnou prázdnotou. Každú chvíľu som tam mal spadnúť. Blúdila vo mne predstava, že som po krk v trhline a držím sa tak tenkého ľadu, že ma už nemôže udržať. Už som sa nemohol sám dostať von.“ Martin Balluch z neskoršieho listu z väzenia.
Aktivisti tam viac než tri mesiace strávili v podmienkach, ktoré ani náznakom nepripomínali prezumpciu neviny. Boli zatvorení 23 hodín denne v malých celách a len hodinu sa mohli prechádzať po betónovom dvorčeku. Sprchovať sa alebo prijímať návštevy mohli len dvakrát týždenne a bol im odoprený fyzický kontakt s ich najbližšími, s nimi mohli hovoriť len 30 minút cez sklenenú stenu. Niet divu, že mnohí z nich boli prinútení užívať antidepresíva.